Vzostup Islamského štátu v Iraku a Sýrii patril medzi najničivejšie udalosti moderných dejín Blízkeho východu. Popri masových vraždách, genocíde a vysídľovaní miliónov ľudí došlo aj k rozsiahlemu ničeniu kultúrneho a náboženského dedičstva. Staroveké mestá, chrámy, kostoly, mešity a archeologické lokality sa stali cieľom ideologického násilia aj ekonomického rabovania.

Irak a Sýria po Islamskom štáte: ničenie dedičstva, vysídľovanie a boj o návrat domov

Po vojenskej porážke Islamského štátu stáli Irak a Sýria pred obrovskou otázkou: ako obnoviť nielen zničené mestá, ale aj dôveru medzi komunitami, ktoré prežili genocídu, vyháňanie a stratu kultúrnej identity. Reakcie oboch štátov zahŕňali vojenskú stabilizáciu, obnovu pamiatok, návrat utečencov aj snahy o spravodlivosť pre obete. Proces rekonštrukcie však zostáva komplikovaný a nerovnomerný.

Ničenie dedičstva ako vojnová stratégia

Islamský štát systematicky ničil kultúrne dedičstvo na územiach, ktoré ovládal medzi rokmi 2014 až 2019. Jeho ideológia odmietala historické pamiatky spojené s predislamskou minulosťou alebo náboženskou rozmanitosťou. Výsledkom bolo ničenie starovekých sôch, chrámov, svätýň aj náboženských menšín.

V Iraku sa symbolom deštrukcie stalo staroveké mesto Nimrúd, jedno z hlavných centier Asýrskej ríše. Militanti ničili monumentálne reliéfy, paláce a archeologické pamiatky staré takmer tri tisíc rokov. Podobný osud postihol aj múzeum v Mosule, kde boli rozbíjané staroveké sochy pred kamerami propagandistických videí.

V Sýrii vyvolalo celosvetový šok ničenie antického mesta Palmýra, zapísaného na zozname UNESCO. Islamský štát zničil viaceré chrámy, monumentálne oblúky a pohrebné veže. Archeológ Chálid al-Asaad, ktorý desaťročia chránil pamiatky Palmýry, bol militantmi zavraždený.

Genocída a masové vysídľovanie

Ničenie dedičstva bolo úzko prepojené s násilím proti obyvateľstvu. Jednou z najtragickejších udalostí bola genocída jezídov v severnom Iraku po útoku na oblasť Sindžár v roku 2014. Tisíce mužov boli zabité, ženy a deti zotročené a celé komunity vyhnané zo svojich domovov.

Podobne boli prenasledované kresťanské komunity, šiitské skupiny, šabakovia, Turkméni aj sunniti odmietajúci spoluprácu s Islamským štátom. V mnohých mestách dochádzalo k násilnému vyháňaniu obyvateľov a systematickému ničeniu náboženských stavieb. Kultúrne dedičstvo sa stalo terčom práve preto, že predstavovalo identitu miestnych komunít.

Milióny ľudí boli nútené opustiť svoje domovy a hľadať útočisko v iných častiach krajiny alebo v zahraničí. Irak i Sýria čelili jednej z najväčších humanitárnych kríz začiatku 21. storočia. Návrat obyvateľov sa po porážke Islamského štátu ukázal ako pomalý a komplikovaný proces.

Reakcia Iraku: obnova Mosulu a Ninive

Iracká vláda po roku 2017 začala rozsiahle snahy o obnovu oslobodených miest. Mimoriadna pozornosť sa sústredila na Mosul, druhé najväčšie mesto krajiny, ktoré utrpelo masívne škody počas bojov. Programy podporované UNESCO sa snažili obnoviť historické štvrte, školy, kostoly aj mešity.

Jedným zo symbolických projektov bola rekonštrukcia mešity al-Núrí v Mosule, kde vodca Islamského štátu Abú Bakr al-Bagdádí vyhlásil takzvaný kalifát. Obnova mala ukázať, že mesto sa dokáže vymaniť z dedičstva extrémizmu. Súčasťou procesu bola aj obnova kresťanských kostolov a komunálnych budov.

Irackí archeológovia zároveň začali pracovať na stabilizácii poškodených lokalít ako Nimrúd alebo Ninive. V mnohých prípadoch však bolo potrebné rozhodnúť, či pamiatky rekonštruovať, alebo ponechať časť deštrukcie ako pripomienku vojny. Diskusia o autentickosti obnovy pokračuje dodnes.

Sýria medzi obnovou a pokračujúcim konfliktom

Situácia v Sýrii bola zložitejšia, pretože občianska vojna pokračovala aj po strate území Islamského štátu. Rekonštrukcia mnohých oblastí narážala na politické sankcie, bezpečnostné problémy a nedostatok financií. Napriek tomu sa začali práce na ochrane niektorých pamiatok vrátane Palmýry.

Sýrske úrady a medzinárodní odborníci sa snažili zdokumentovať poškodené lokality pomocou digitálnych modelov a satelitných snímok. Niektoré architektonické prvky Palmýry boli postupne rekonštruované alebo zabezpečené proti ďalšiemu rozpadu. Kritici však upozorňujú, že bez stabilnej politickej situácie zostáva obnova veľmi obmedzená.

Mnoho vysídlených Sýrčanov sa navyše nemohlo bezpečne vrátiť domov. Niektoré oblasti zostali zničené alebo pod vojenskou kontrolou rôznych frakcií. Návrat obyvateľov preto zaostával za očakávaniami a mnohé komunity zostali rozptýlené.

Návrat ľudí a obnova identity

Obnova po Islamskom štáte neznamenala iba stavbu budov, ale aj obnovu spoločenskej dôvery a kultúrnej identity. Pre mnohé komunity predstavovali kostoly, mešity, svätyne a archeologické lokality symbol domova a historickej kontinuity. Ich obnova mala psychologický význam porovnateľný s opravou infraštruktúry.

Mnohé rodiny sa po rokoch začali vracať do Mosulu, Sindžáru alebo severosýrskych miest. Návrat však sprevádzali problémy s bezpečnosťou, vlastníckymi právami a ekonomickou neistotou. Obzvlášť jezídske komunity čelili ťažkostiam pri návrate do oblastí zničených genocídou.

Skúsenosť Iraku a Sýrie ukazuje, že ničenie kultúrneho dedičstva nie je iba útokom na minulosť, ale aj na budúcnosť spoločnosti. Rekonštrukcia preto znamená viac než obnovu kameňov a múrov. Ide o snahu obnoviť pocit identity a umožniť komunitám opäť zakoreniť v miestach, ktoré stratili počas vojny.