Staroveké mezopotámske náboženstvo býva pre moderného človeka často mätúce. Jedným z najdiskutovanejších problémov je otázka, či božstvá uctievané v rôznych mestách predstavovali samostatných bohov, alebo iba miestne podoby jednej božskej bytosti. Tento problém sa výrazne prejavuje pri bohyni Ištar, ktorú poznáme ako bohyňu vojny, sexuality, moci a nebeskej autority.

Ištar z Arbely a Ištar z Ninive: jedna bohyňa alebo viacero božstiev?

Najmä v novoasýrskom období sa často stretávame s označeniami ako „Ištar z Arbely“ alebo „Ištar z Ninive“. Niektorí moderní vedci tieto postavy interpretovali ako oddelené bohyne s vlastnými charakteristikami. Iní však tvrdia, že ide skôr o lokálne prejavy jednej božskej entity, ktorá sa prejavovala rôznymi spôsobmi podľa konkrétneho kultového a politického prostredia.

Kto bola Ištar

Ištar patrila medzi najvýznamnejšie bohyne starovekej Mezopotámie a jej korene siahajú až k sumerskej bohyni Inanne. Bola spojená s láskou, sexualitou, plodnosťou, no zároveň aj s vojnou, mocou a kráľovskou legitimitou. Tento zdanlivý paradox nepredstavoval problém, pretože mezopotámske náboženstvo prirodzene prijímalo protiklady.

V rôznych obdobiach niesla rozličné tituly, napríklad „Kráľovná nebies“, „Pani bitky“ alebo „Veľká pani bohov“. Niektoré texty ju vykresľujú ako zvodnú bohyňu lásky, iné ako desivú vojenskú ochrankyňu kráľov. Modernému mysleniu sa takéto kombinácie môžu zdať rozporné, no pre Mezopotámčanov boli prirodzenou súčasťou božskej identity.

Ištar navyše nebola obmedzená na jedno mesto alebo jeden chrám. Jej kult sa rozšíril po celej Mezopotámii, Levante a neskôr ovplyvnil aj ďalšie bohyne Blízkeho východu. Miestne centrá jej uctievania však rozvíjali vlastné dôrazy a špecifické rituály.

Ištar z Ninive a Ištar z Arbely

Dve z najvýznamnejších podôb Ištar sa nachádzali v mestách Ninive a Arbela počas Asýrskej ríše. Ištar z Ninive mala starobylú tradíciu a bývala často spájaná s kráľovskou mocou a ochranou mesta. Jej chrám patril medzi najdôležitejšie náboženské centrá severnej Mezopotámie.

Ištar z Arbely získala mimoriadny význam počas novoasýrskej éry, najmä za vlády kráľov ako Asarhaddon či Aššurbanipal v 7. storočí pred naším letopočtom. Panovníci tvrdili, že práve táto Ištar im poskytovala vojenské víťazstvá a prorocké zjavenia. V kráľovských textoch vystupuje ako bohyňa priamo zasahujúca do vojenských rozhodnutí.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o dve oddelené bohyne. Staroveké texty však často naznačujú opak. Rovnaká bohyňa mohla mať viacero centier, mien, epitet a funkcií bez toho, aby stratila svoju jednotnú identitu.

Niektorí súčasní historici náboženstva tvrdia, že starovekí Mezopotámčania nevnímali bohov ako striktne oddelené osoby v modernom zmysle slova. Boh mohol existovať vo viacerých miestnych podobách podobne, ako svetlo prechádza cez hranol a vytvára rôzne farby bez toho, aby prestalo byť jedným svetlom.

Prívlastky ako „Kráľovná nebies“, „Pani bitky“ alebo „Ona zo skladu“ pravdepodobne neoznačovali nové samostatné bytosti. Skôr vyjadrovali funkčné rozšírenia jednej bohyne v konkrétnych situáciách. Ištar mohla byť zároveň vojnovou ochrankyňou, patrónkou plodnosti aj nebeskou kráľovnou.

Takýto spôsob myslenia odrážal teológiu, ktorá prirodzene prijímala nejednoznačnosť. Božské nebolo obmedzené pevnými kategóriami a logickými hranicami. Staroveké náboženstvo často fungovalo prostredníctvom paradoxov namiesto ich odstraňovania.

Moderný problém s nejednoznačnosťou

Kritici príliš prísneho rozdeľovania božstiev tvrdia, že moderná veda niekedy vnucuje starovekému svetu kategórie, ktoré mu boli cudzie. Snaha presne oddeliť jednotlivé identity môže vychádzať zo západnej predstavy, že vec musí byť buď jedna, alebo druhá. Staroveká teológia však často umožňovala, aby boli pravdivé obe možnosti naraz.

Debata sa objavila napríklad pri interpretáciách, ktoré rozlišujú medzi lokálnymi „iteráciami“ tej istej bohyne ako medzi úplne samostatnými bytosťami. Niektorí bádatelia upozorňujú, že takýto prístup môže deformovať chápanie starovekej náboženskej reality. Mezopotámčania totiž sami nemuseli vnímať tieto rozdiely tak striktne.

Často sa uvádza prirovnanie ku kresťanstvu: málokto by tvrdil, že Kristus Milosrdenstva a Kristus Najsvätejšieho Srdca predstavujú dvoch odlišných bohov. Ide skôr o rozličné aspekty jednej bytosti vyjadrené cez rôzne formy úcty. Podobná logika mohla platiť aj pre Ištar v rôznych mestách Mezopotámie.

Čo nám to hovorí o starovekej viere

Debata o Ištar z Arbely a Ninive ukazuje, že staroveké náboženstvá boli omnoho pružnejšie, než si dnes často predstavujeme. Bohovia mohli mať viacero identít, titulov a miestnych prejavov bez potreby ostrých hraníc. Náboženstvo fungovalo skôr ako sieť vzťahov než ako pevný systém kategórií.

Pre Asýrčanov pravdepodobne neexistoval zásadný problém v tom, že Ištar mohla byť zároveň bojovníčkou aj milenkou, ochrankyňou mesta aj nebeskou kráľovnou. Bohyňa bola väčšia než jej jednotlivé prejavy. Jednotu si zachovávala práve cez svoju schopnosť prekračovať protiklady.

Možno práve tu spočíva jedna z najväčších výziev pri štúdiu starovekého sveta. Namiesto snahy rozdeliť všetko na presné kategórie musíme niekedy prijať, že staroveké božské myslenie fungovalo inak. Boh nebol súčtom rozbitých kúskov, ale hranolom, cez ktorý sa jedna sila prejavovala mnohými spôsobmi.